Dovala, Juraj

Podrobnosti

Kategorie: Tvorba členů a hostů

Juraj Dovala: Záhrada duší

Za krajinou ľadu, za krajinou piesku, za krajinou vzduchu, leží podivná záhrada. Záhrada duší. Pobýva v nej množstvo kvetov. Majú rôzne farby a sú rôznych veľkostí. Sú uzatvorené, spia. V určitom čase do záhrady prichádza stará žena a jeden z nich odtrhne. V tom okamihu sa na zemi narodí dieťa. Stará žena vhodí kvet do rieky a keď ho voda unáša preč z jej dohľadu, povie: "Nemrhaj, duša, drahocenný čas snívaním, ak máš bdieť a snívaj, ak realita bude bolieť." *** Beh o život Mudrc Slavolos prišiel po dlhom čase na trh, aby sa pozrel, ako dnes ľudia žijú. Náhlili sa, vrážali do seba, každý sa hnal za niečím, nevedno za čím. Stál v strede trhoviska a nevedel sa vynačudovať, čo sa to okolo neho deje. Jedni rýchlo predávali, druhí čím skôr kupovali, aby ich nik nepredbehol. Zakričal ako najhlasnejšie vedel: "Čo ste sa všetci zbláznili? Kam utekáte?" "Utekáme za životom," dostal odpoveď a nič sa nezmenilo. "Pre toho, kto uháňa krajinou na koči, život neexistuje. Nemôže sa dotknúť zeme, ani ochutnať vodu, ktorá tadiaľ tečie. Pokúšate sa utekať za tým, čo sa dá nájsť len vtedy, keď sa navždy zastavíte," povedal celkom potichu a odišiel. *** Krása smútku Voňavé pestrofarebné kvety vytýkali tráve: "Veď nebuď taká náladová. Raz žiariš zeleňou a s pieskom času zožltneš v boľavých slzách. Chvíľu si veselá a o pár týždňov smutná ako vyhasínajúca hviezda. Nezdá sa ti, milá sestrička, že smútiš zbytočne? Nemôžeš sa smiať s nami opojnou radosťou? Pozri sa na nás, slávnosť smiechu môže trvať neobmedzene." Tráva im hlbokým hlasom odpovedala: "Ja som zelená, keď sa veselím, ale zožltnem, keď príde na mňa čas. Radosť a smútok sú sily života, nie ilúzie. Iba hlúpy sa potrebuje večne klamať v žiarivom nektári farieb. Nepotrebujem sa pretvarovať a ukazovať svetu veselú tvár. Smútok je krásny, len mu musíte, milé sestričky, rozumieť. Ak hynie šťava leta v prvom mraze jesene, rada sa oblečiem do smútočných šiat." Tráva zakryla svoje temné oči a s prvým dychom rannej hmly sa utiahla do samoty. Prišiel jej čas. *** Paradox života Je to zvláštne, ale všetko so všetkým súvisí. Kvet, ktorý je vo váze, je na nej závislý. Keď váza pukne, voda odtečie a kvet vyschýna. Duša, ktorá je v tele, takisto vyprchá, keď telu ktosi veľmi ublíži. Ale pritom, to skutočné, čo nevidieť, je silnejšie než to, na čo hľadíme. Vôňa a čaro kvetu spôsobí, že k váze obrátime zrak; a duša oživí telo, aby bolo schopné milovať a bolo hodné milovania.  Silnejšie vedie, ale je závislé na slabšom. Je to paradox života, ktorí nám hovorí: Každý potrebuje ostatné, všetko potrebuje každého. *** Obraz a puška Večer utíchol dom a puška, ktorá bola položená v kúte, sa opýtala obrazu na stene: "Kto si?" "Obraz," odpovedal jej hlas zo steny. "Obraz?" puška sa zadivila, "nevidela som zatiaľ nikoho podobného. Prečo si?" Obraz odpovedal vážnym hlasom: "Som umelecký predmet. Rád sa dívam na kadečo, ale najviac na človeka. Keď zastane predo mnou, viem, že vyhľadáva krásu, že má srdce. Ale, povedz mi, kto si ty?" "Som puška. A vidím, že sestry nikdy nebudeme. Rada sa dívam na kadečo, ale nie na človeka. Ak sa zahľadím na neho, viem, že ten, kto ma drží, srdce stratil."  *** Vrana Vrana sa rozhodla, že nájde každý deň jeden žiarivý kamienok a vytvorí si vlastnú umeleckú zbierku. Nedarilo sa jej to a tak sa rozhodla, že bude na seba prísnejšia. V dni, keď kamienok nenájde, si vytrhne jedno pero, aby sa prinútila k väčšej svedomitosti a dohnala sa tak k väčšej aktivite. Aj pri najlepšej snahe našla kamienok iba občas. Tak sa stalo, že o nejaký čas vrana nemala na sebe ani jedno pero. Bola holá ako socha a na to, aby mohla ešte niekedy vzlietnuť, sa nedalo ani pomyslieť.  Až keď dorazila na dno svojich predstáv, si uvedomila, že prílišnou askézou a sebadisciplínou sa nedostane nikam.  *** Sošky Dvaja chlapci si priniesli na stretnutie sošky bohov, ktorých uctievali ich rody a rozprávali sa: "Pozri, náš boh má krásnu tvár," vravel prvý, "je to jediný pravý boh a všetci ostatní sa mýlia, ak veria v kohosi iného." Druhý mu odpovedal: "Ale pozri sa na boha, ktorého uctieva náš rod, ruky má ako dva stĺpy v chráme, nič sa mu nevyrovná. Kto verí v iného boha, verí falošne." Aby spor rozsúdili spravodlivo, dohodli sa, že nechajú obe sošky cez noc v lese. Pred ktorou bude ráno zrnko zlata, ten boh bude vyhlásený za pravého. Odišli domov, ale trápili sa: Keď pred svojou soškou môj priateľ ráno nebude mať zlato, bude veľmi smutný. Ukáže sa, že boh jeho rodu nie je živý, ale obyčajný kus dreva. Nevediac o sebe v noci vyšli do lesa a pred sošku toho druhého položili zrnko zlata. Ráno sa spolu bežali pozrieť, ako to dopadlo. Boli mierne prekvapení, keď zlaté zrnko ležalo aj pred vlastnou soškou. Obaja si pomysleli: To je nádherné, predsa je viera nášho rodu správna. Boh viditeľne zasiahol a dal mi znamenie. Musím milovať svojho priateľa ešte viac, aby nebol nikdy v živote osamelý, keď neuctieva nášho živého boha, ktorý by ho mohol chrániť. *** Husi Divé husi leteli k moru. Zaumienili si, že to dokážu, i keď sa im nič podobné predtým nepodarilo. Pred letom boli všetky za vec zapálené, ale teraz, po dvoch dňoch putovania mnohé stonali: "To sme sa, veru, odhodlali na nerozumnú vec. Už je jasné, že to nevydržíme, vráťme sa späť." Druhá polovica ich však povzbudzovala: "Hej, sestričky, rýchlo z vás vyprchal oheň, ktorý sme si sľúbili rozdúchavať. Vydržte ešte pár dní, ak naozaj nebudete vládať, každá z nás vezme jednu z vás na chrbát a budeme pokračovať v ceste." Leteli teda ďalej. Po dni si polovica z nich sadla na chrbát vytrvalejšej polovici. Na ďalší deň už ležali všetky vysilené na úpätí hôr a v diaľke videli  brehy mora. Idealisti to majú v živote vždy ťažšie, lebo sa pokúšajú o veľké zmeny, na aké väčšina nie je zvyknutá. Ak chce skupina nadšencov čosi dokázať, musí sa každý vzchopiť a priložiť svoju ruku k dielu. Jeden velikán na chrbte neunesie celú generáciu.